Prekvapujúci Karol Braxatoris



Priezvisko Braxatoris je pre mnohých známe z literatúry. Spája sa s Andrejom Braxatorisom Sládkovičom, slovenkým básnikom a ev. farárom v Radvani.  Pre Hontianske Tesáre je však späté s Karolom Braxatorisom, evanjelickým farárom, jeho najstarším bratom.  Chcem uviesť viaceré prekvapivé skutočnosti, na ktoré  som prišla pri štúdiu o jeho osobe a pôsobení.

Prvým  prekvapením po mojom príchode do CZ Hontianske Tesáre bolo,  že Karol Braxatoris  bol mojím predchodcom. Vždy nás naplní pocit bázne, keď zistíme, že osoba, ktorá je pre nás „legendou“ z literatúry alebo dejín, bol človek, ktorý žil na tom mieste  ako my.

Ďalším prekvapením bolo, že aj Karol používal pseudonym  Sládkovič,  tak je podpísaný v matrike pri narodení synov, pri svatbe dcéry sa už tak nepodpisuje. Bol  prvý kto toto prímenie používal?  Alebo neskôr slávnemu mladšiemu bratovi  toto prímenie prenechal? Zostáva to zrejme naďalej rébusom pre literárnych historikov.

Prekvapením  bol pre mňa aj jeho Hontiansky pôvod po matke.  

Otec Andrej dlhoročný  ev. učiteľ a kantor v Krupine, prišiel sem od Zvolena. V Hronseku, Mičinej, v okolí B.Bystrice narazíme na  korene  bohato rozvetveného farárko-učiteľského rodu a príbuzenstva Braxatorisovcov.  Do Krupiny prišiel za prácou. Matka Karola Braxatorisa je však plne rodom Honťanka-  Terézia, dcéra kráľovčianskeho učiteľa zo známeho ev. farársko-učiteľského rodu  Bartolomeidesovocov. Jej matkou bola Terézia  rod. Gašparíková, dcéra kraľovčianskeho  mäsiara. Svadba  sa konala r.1805 a manželstvo bolo požehnané prekvapivo 14 deťmi.  Keď r. 1932 zomrela, otec Andrej sa r. 1833 oženil s Alžbetou Kellnerovou, farárskou dcérou z Devičia, s ktorou mal ešte tri deti. Na Hontianske pomery, kde sa preferovalo jednodetstvo, boli obrovská rodina. Karol bol najstarší zo 17 detí. Nie všetky sa dožili dospelosti, 6 detí je zapísaných v krupinskej matrike zomrelých.

Otcovský dom poskytol Karolovi  dobré zázemie, aj keď neoplýval finančnými prostriedkami. Napriek tomu nadaný Karol študuje v Krupine, neskôr vďaka štipendiu v Lučenci,v B. Štiavnici, na ev. lýceu v Bratislave teológiu. Zo štipendia dokonca pri všetkej skromnosti dáva 50 zlatých otcovi, keď pri požiari prídu v Krupine o strechu nad hlavou. Karol napokon zavŕšil svoje teologické štúdiá  v Jene v Nemecku. Získal výborné jazykové schopnosti, hovoril plynulo okrem rodnej reči latinsky, maďarsky a nemecky, čo bol vtedy nutnosťou, ale využil to aj v literárnej a prekladateľskej práci.

V r. 1833 sa oženil s Emíliou Dobákovou (1817-1902) v Radvani. Sobáši ich Karol Kuzmány, neskôr biskup,  ktorý si v Dobákovskej farárskej rodine tiež našiel manželku. Spolu mali 4 deti.  Dcéra Emíliou Karolína Ľudovíka 1834 sa narodila v prvom pôsobisku.  Synovia Karol  Stanislav 1840,  Karol Vratislav 1846 a  Ján Pavol 1850-1906 už v Tesároch. Obaja Karolovia zomreli v detskom veku.

Dcéra Emília Karolína Ludovika sa po udelení dišpenzu vydala za Daniela Braxatorisa, Bol to o 17 rokov starší strýko, vlastný brat otca Karola, ktorý ich aj sobášil. Na tento sobáš bol potrebný dišpenz. Aj keď v tej dobe neboli výnimkou sobáše medzi  bratrancami a sesternicami, toto však bolo výnimočné, bližšie okolnosti nepoznáme, ani o potomkoch nevieme. 0Vieme, že Daniel Braxatoris bol inžinier zememerač a žil v Dudinciach. Pani farárka Emília, manželka Karola B. zomrela  napokon v Dudinciach, kam sa presťahovala po manželovej smrti a doopatrovala ju dcéra.

Syn Ján Pavol sa oženil s Irmou Baumerthovou z B. Štiavnice. Bol účtovníkom  v Šahách, zomrel v Dudinciach pomerne mladý na TBC r. 1906. Jánova rodina sa presťahovala napokon do Banskej Štiavnice a nemáme vedomosť o žiadnych priamych potomkoch. Dcéra Emília napokon zomrela ako 88-ročná v r. 1923 a je tiež pochovaná v Dudinciach. Hroby sa doteraz zachovali. O tejto súvislosti medzi Dudincami a Braxatorisovcami mnohí Tesárčania, ani Dudinčania už nevedeli. O to viac dáva zmysel a nie je  prekvapujúce, že hlavná cesta  v Dudinciach smerom na Šahy nesie meno Karola Braxatorisa.  

Karol miloval literatúru. Písal príležitostné básne, prekladal z latinčiny, ale najviac ho oslovovala próza, romány, ktoré aj prekladal. Generácii štúrovcov - romantikov vyčítal, že 9 z 10 píšu poéziu a žartovne hovorí, že mal vôľu  pod pokutou básnictvo zakázať. Sám napísal  hist.  román z Hontu „Hrozní mních anebo poslední dedičovia hradu Šalgova v Honte“, ale nezachoval sa. 

Karol Braxatoris bol však v prvom rade farár, tesársky Slova Božieho  kazateľ a dušpastier. Počas 33-ročného pôsobenia v Hont. Tesároch od r. 1936, vedomý si duchovných potrieb národa a cirkvi.   písal napokon predovšetkým  náboženskú literatúru. Napísal knihu modlitieb  Hodiny s Bohem  (1846) .  Novým spôsobom a obšírnejšie podal  Katechizmus  podle menšího katechizmu Doktora  Martina Lutéra , s prípravou ku konfirmácii. Bola to konfirmačná učebnica, ktorá do konca 19.st.vyšla  v  5 vydaniach. ( Ako sa dnes používa „Hvožďara“, tak sa vtedy učili konfirmandi z „Braxatorisa“) Učebnica dejín pre ev. školy Všeobecná história Uher pre školy , síce nevyšla tlačou, ale v rukopise bola rozšírená a používaná  učiteľmi v školách. Bol autorom duchovných piesní, v Evanjelickom zpěvníku 1842 ich bolo zaradených 12.  Najväčším dielom však bola jeho Nová evanjelická postila  na  všecky epištolické texty (1857), v rozsahu 640 strán. Vnímal potrebu Božieho slova v ev. rodinách, ak má cirkev duchovne vzrastať.   Pri práci na Postile  sa zruinoval  finančne aj zdravotne, zvlášť oči utrpeli.  Bojoval za štúrovskú slovenčinu, ale uvedomoval si nutnosť pre bohoslužobný život zachovať zatiaľ ešte biblickú češtinu, kým sa  štúrova slovenčina „nevzdelá a nepovýši“.  Potom bude možné  používať kodifikovanú  slovenčinu ako  bohoslužobný  jazyk aj v cirkvi.   Taký bol jeho postoj k bojom ohľadom používania jazyka a písal preto v kralickej bibličtine.

Prekvapivo nemal žiadne  ambície stať sa  seniorom, ani sa v už v memorandových a patentálnych  bojoch neangažoval vzhľadom na svoj vek.  „Ja som ustal v márnom namáhání – a teraz si vysadnem na breh prúdu  opálajúc  nohama buden sa dívať, ako sa to pechorí...“

Napokon prekvapivo, nezachovala sa nám jeho podobizeň, márne sme ju k tomuto výročiu hľadali. Asi nie materiálne, ale duchovné bolo to, čo chcel, aby po sebe zanechať. Aké typické pre skutočné „osobnosti“. Rovnako ani o jeho priamych potomkoch nemáme vedomosť. Avšak pod veľkou lipou odpočívajúci služobník Božieho slova zostal nám  blízky v piesňach z nášho Ev. spevníka 552 a 557.  Obzvlášť  Pieseň 552 Ó Láska večná, čuj hlas ľudu svojho, vzbuď a chráň lásku  v srdci z nás každého živú, úprimnú, stálu, vrúcu, čistú v Ježiši Kristu.  Karol Braxatoris  si uvedomoval, aká prepotrebná je láska vo vzájomných vzťahoch. Veď žil v zbore, ktorý sa pre  „spory a rúznice“ v roku 1798  rozdvojil na Tesársky a Dvornícky.  Z kopca, ani nie kilometer vzdialené, na seba časom hľadeli dva nové kostoly. 

Prekvapivo cítil svoj prichádzajúci koniec, svoju pozostalosť dával posledné obdobie života až horúčkovite do poriadku, aby ju odkázal a odovzdal Matici Slovenskej a tak odišiel z tejto časnosti do večnosti.  Obrovská lipa, týčiaca sa na kopci na  starom cintoríne, neprehľadnuteľná pre každého, kto Tesárami prechádza, stále  šumí a pripomína nám, že tu žil a pôsobil duchovný velikán Hontu.

 

Zborový deň v Hont. Tesároch 13.7.2014  

Mgr. Mária Hroboňová, ev. farárka

Súvisiace články: 
Váš hlas: Žiadna Priemer: 5 (4 votes)